Ruský ofenzívny univerzál Andrej Arshavin v jednom z rozhovorov priznal, že svoj prestup na Emirates Stadium nikdy neoľutoval, a to aj napriek tomu, že v posledných dvoch sezónach bol odsunutý na vedľajšiu koľaj a v základnej zostave sa objavil len sviatočne.

V roku 2009 sa Andrej Arshavin pripojil k Wengerovej družine po nervovo vypätom poslednom dni zimného prestupového obdobia a svoje obrovské kvality ukázal prakticky okamžite. Bol veľkým impulzom pre celé mužstvo, ktoré aj vďaka nemu odsunulo v tom čase výborne hrajúcu Aston Villu a Everton na piate a šieste miesto a „Kanonieri“ si tak zaistili účasť v predkole Ligy majstrov, o ktorú sa v priebehu sezóny niekoľkokrát obávali.

Všetky góly ruského internacionála boli veľkým futbalovým zážitkom, no spomedzi všetkých treba bezpochyby spomenúť víťazný presný zásah proti Barcelone alebo fenomenálne 4 góly na Anfielde. Aby toho nebolo málo – suma 15 miliónov libier bola doposiaľ najvyššia prestupová čiastka, akú kedy Arsenal utratil za hráča.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Andrej ukončil spoluprácu s londýnskym veľkoklubom a ako voľný hráč odchádza k svojmu bývalému zamestnávateľovi do Zenitu Petrohrad. Je to logickým vyústením posledných dvoch ročníkov. V sezóne 2011/2012 skóroval len dvakrát a bol dokonca vyslaný na hosťovanie do Ruska, kde mal naberať hernú prax. Po návrate síce opäť obliekal dres s kanónom na hrudi, no ani ročník 2012/2013 nebol z jeho strany úspešný, práve naopak – predstavil sa v 11 zápasoch vo všetkých súťažiach a sieť súpera napol len raz.

Napriek tomu všetkému Andrej nebude na londýnsky veľkoklub spomínať v zlom a na otázku, či bol jeho prestup do Arsenalu na začiatku roku 2009 správnym krokom, odpovedal slovami: „Áno, nič neľutujem.“

„Bol som súčasťou obrovského klubu, pracoval po boku vynikajúcich hráčov a žil v úplne inom prostredí s veľmi odlišnou mentalitou. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že som sa naučil nesmierne množstvo nových a užitočných vecí.“

„Od januára však bolo už jasné, že nechcem zostať v Anglicku. Nič neľutujem, ale jednoducho som musel odísť. Nebolo príjemné sedieť neustále na lavičke. Trénovať s vedomím, že nebudete hrať – bolo to psychicky náročné. Takmer som mal z toho depresiu, našťastie sa tak nestalo, pretože som psychicky silný. Tá monotónnosť môjho života ma ničila. V takejto situácii však musíte zostať silný,“ dodal na záver 32-ročný rodák z Petrohradu.