Sezóna 2012/2013 je pre rýchlonohého ofenzívneho futbalistu Thea Walcotta veľmi zaujímavá. Zažil toho veľa nielen na ihrisku, ale i mimo neho a o viacerých veciach, mnohokrát i dôverných, sa zveril oficiálnym klubovým stránkam v jednom nesmierne rozsiahlom interview, ktoré sme pre vás preložili.

Spočiatku aktuálneho ročníka sa anglický reprezentant musel uspokojiť len s úlohou „super žolíka,“ ktorý bol pripravený na lavičke náhradníkov kedykoľvek naskočiť do rozbehnutého stretnutia. Jedným z hlavných dôvodov toho, prečo Theo zvyčajne nefiguroval v základnej zostave, boli neustále špekulácie o jeho budúcnosti. Avšak Walcott zakaždým svojim príchodom na niekoľko minút hru oživil gólmi a prihrávkami natoľko, že Arsène Wenger nemal na výber a musel základnú zostavu postaviť okolo neho, hoci nebolo isté, či v klube zotrvá aj po zimnom prestupovom období.

Theo Walcott ako náhradník z lavičky strelil veľmi dôležité góly nielen proti Southamptonu, ale následne aj proti West Hamu a aby toho nebolo málo, krátko na to zaknihoval fenomenálny hattrick proti Readingu v Capital One Cupe, čím sa postaral o úžasný obrat „Kanonierov,“ ktorí aj napriek štvorgólovému manku dokázali napokon zvíťaziť 7:5.

To však ani zďaleka nebol koniec, dvadsaťštyriročnému Angličanovi totiž strelný prach nezvlhol a v skórovaní pokračoval. Do čierneho sa trafil proti Schalke 04, Tottenhamu, Evertonu, opäť proti Readingu a nenechal dlho čakať ani na svoj druhý hattrick v sezóne, tentoraz však proti Newcastlu na Emirates Stadium. Theove štatistiky v tom období boli neuveriteľné – 14 gólov v 11 zápasoch. Už vtedy to bolo jeho gólovo najproduktívnejšie obdobie v drese Arsenalu, a to sme stále len pri roku 2012.

Niet teda divu, že prioritou Arsenalu bolo počas zimy dohodnúť všetky podmienky zmluvy a zmietnuť zo stola akékoľvek špekulácie o Theovom odchode. Nervozita sa stupňovala, a to nielen v radoch fanúšikov londýnskeho veľkoklubu. Tí si proste nechceli pripustiť myšlienku, že po odchode Robina van Persieho prídu o ďalšieho ťahúňa.

18. januára však z médií zaznela radostná novina, Walcott priložil pero k zmluve a zaviazal sa Arsenalu na niekoľko ďalších rokov. Bola to obrovská úľava pre všetkých priaznivcov, ktorí následne mohli svojho obľúbenca sledovať, ako po podpise nového kontraktu skóroval v každom zo štyroch po sebe idúcich zápasov. Navyše vo víťaznom dueli so Sunderlandom si rodák z Londýna pripísal svoj 250. štart za „Kanonierov.“

Pred pár dňami Theo oslávil svoje 24. narodeniny, pričom treba pripomenúť, že dres s kanónom na hrudi oblieka už siedmu sezónu. Hoci je stále mladý, patrí k najdlhšie hrajúcim hráčom v Arsenale a svojimi štatistikami prekonáva každého zo svojich spoluhráčov. Samotný hráč si je toho dobre vedomý a je odhodlaný stať sa lídrom, ktorý povedie svoj tím k úspechom. Chce na svoje plecia prevziať zodpovednosť nielen na ihrisku, ale i mimo neho.

O svojich plánoch a pocitoch sa bližšie rozhovoril pre oficiálny magazín Arsenalu:

Theo, táto sezóna je pre teba najproduktívnejšia, čo sa gólov a asistencií týka. Čo sa na tvojej hre v tomto ročníku zmenilo?
„Ocitám sa oveľa častejšie v gólových príležitostiach a zdá sa, že ich aj častejšie využívam. Takže sa to odzrkadlilo aj na štatistikách. Posledné dva roky sa mi ako krídlu darilo strieľať góly, no v tomto roku to celé vyvrcholilo. Jednoducho si užívam strieľanie gólov, vytváranie šancí pre spoluhráčov a navyše som zdravotne v poriadku, čo je takisto nesmierne dôležité.“

V čom podľa teba to zlepšenie spočíva?
„Myslím že najdôležitejšou vecou v tejto sezóne je, že nechcem, aby sa jednotlivé zápasy skončili. Užívam si ich totiž naplno až do poslednej sekundy. Proste si užívam každé stretnutie. Milujem hrať pred množstvom divákov. Viem, že ak urobím nejakú chybu, budem mať ešte príležitosť, aby som ju napravil, takže už o chybách nerozmýšľam toľko ako predtým. To je ďalším dôvodom – nezaoberám sa toľko tým, čo sa stalo v minulých zápasoch. Takže pred bránou mám čistú myseľ, nerozmýšľam príliš a robím len to, čo mi príde ako prirodzené – zakončujem a zatiaľ to funguje.“

Zdá sa, že hráš s množstvom sebadôvery...
„Áno, mám pocit, že dokážem vytvárať príležitosti a dokonca aj keď sa mi nedarí, som schopný niečo vymyslieť. Naučil som sa toho viac o defenzívnej stránke našej hry. Takisto som sa naučil, ako hrať s ostatnými spoluhráčmi ešte lepšie. Sledujem ich najsilnejšie stránky a snažím sa im prispôsobiť. Môj ocino mi minule prezradil, že v zápasoch hrám s úsmevom na tvári, užívam si hru. Je to absolútna pravda.“

Rokovania o novej zmluve boli veľmi zdĺhavé. Koľko to celé vlastne trvalo? Začali sa jednania už v minulej sezóne?
„Vždy som to mal na mysli, avšak v lete bolo EURO, na ktoré som sa chcel plne sústrediť a nie mať v hlave iné veci. Následne som chcel zaslúžený odpočinok pred začiatkom sezóny, ktorý je veľmi dôležitý, keďže v zime v Premier League nie je žiadna pauza. Myslím, že jednania o mojej minulej zmluve trvali približne šesť mesiacov a tieto boli naozaj o trochu dlhšie. Je to jedna z vecí, ktorá sa nedá vyriešiť len tak z večera do rána. Dohoda vznikne vtedy, keď sú všetky strany spokojné a v našom prípade to tak našťastie dopadlo.“

Nabádali ťa spoluhráči k tomu, aby si podpísal?
„Áno (smiech). Song ‘Sign Da Ting’ mi spieval Lukas Podolski zakaždým, keď ma videl v šatni alebo na tréningu. Všetci chalani o tom vtipkovali. Nešlo o nič vážne, pretože hráči vedia, že nový kontrakt je záležitosť dlhšieho časového obdobia a nechceli sa do toho miešať. Avšak trochu humoru nikdy nikomu neublížilo a vždy keď mi to spievali, vyčarili mi úsmev na tvári. Aj to je dôvod, prečo ich tak zbožňujem. Sú úžasní.“

Od koľkých ľudí si si pýtal radu pri rozhodovaní?
„Je dobré, že každý mi nechal dostatok priestoru, aby som si sám utriedil myšlienky a keď som sa potreboval s niekým porozprávať, vždy som niekoho v telefóne našiel. Mel, moja priateľka, tu bola vždy pre mňa. Avšak pridržiavam sa toho, že tieto veci si má vyriešiť hráč sám. Ak by bolo niečo, s čím by som sa chcel podeliť s niekým iným, urobil by som to.“

Akú rolu pri podpise zohrával manažér?
„Povedal mi, že dostanem šancu zahrať si aj na hrote. To zohralo svoju úlohu. Povedal mi však aj to, že si budem musieť trochu počkať, pretože Olivier si tam počína veľmi dobre. Manažér samozrejme veľmi dobre vie, čo je pre tím najlepšie, avšak je pekné dostať viac príležitostí ukázať, čo všetko na hrote útoku dokážem. Boss mi vždy dôveroval, už odkedy som v mladom veku do Arsenalu prišiel. Avšak už dlho sme nič nevyhrali, a preto mu chceme všetku tú dôveru splatiť tým, že niečo vyhráme. Keď sa nám nedarí, vždy to vezme na seba, čo častokrát nie je fér. Sme to práve my a nie manažér, kto hrá na ihrisku. Vždy nám však povie, keď sme nehrali dobre, alebo keď sa mu niečo nepáči, a to je správne. Je to úžasný manažér a naučil som sa od neho za tie roky strašne veľa.“

Čo môžu od teba fanúšikovia očakávať v najbližších sezónach?
„Dúfam, že to bude stále lepšie a lepšie, pokiaľ budem na sebe pracovať a zostanem fit. Myslím, že akonáhle tento tím získa svoju prvú trofej, budete nás vidieť späť na pozíciách, na ktoré patríme. Je pre mňa dôležité byť toho súčasťou, vzhľadom na čas, ktorý v tomto klube už pôsobím. Myslím, že fanúšikovia sledujú jednu obrovskú klubovú premenu. Som stále mladý, no mám dostatok skúseností a jednoducho milujem, keď robíme radosť fanúšikom – to je pre mňa to najdôležitejšie. Ak mužstvo hrá dobre, je celá práca oveľa jednoduchšia a keď navyše vyhrávate zápasy, je úžasné byť toho súčasťou. Avšak veci nejdú vždy podľa predstáv a vtedy je dôležité neskladať zbrane a dostať tím opäť na tú správnu koľaj. Ako napríklad Lukas Podolski proti West Hamu. Prišiel s niečím, čo sme v tej chvíli najviac potrebovali. Máme v šatni hneď niekoľko hráčov, ktorí dokážu vytvoriť niečo z ničoho a ja chcem byť toho súčasťou.“

Aké sú tvoje ambície v nasledujúcich rokoch?
„Mali by sme byť konkurencieschopní v Premier League každý rok, to tvrdím bez najmenších pochýb. To je pre nás prvá priorita a v FA Cupe by sme sa mali rovnako každý rok držať čo najdlhšie. Potom je tu Capital One Cup a Liga majstrov – v oboch súťažiach by sme sa mali držať najdlhšie ako to pôjde. Môžete to vidieť, keď prehrávame o jeden gól, každý si myslí, že sa v tomto smere musíme zlepšiť, pretože nie sme dostatočne dobrí. Ale ak sa nám to podarí zlepšiť od začiatku, môžeme poraziť kohokoľvek. Verím tomu, že sa dostaneme do fázy, kedy budeme vyhrávať zápasy, v ktorých nedominujeme. Mám pocit, že prvé pokroky sa už dostavujú a ak dosiahneme náš cieľ, bude to skvelé.“

Ako sa tím vyrovnáva s psychickou bariérou spojenou okolo toho všetkého?
„Viac sa o všetkom rozprávame. Vidieť to aj na tréningoch, na ktorých je potom každý bystrejší a zoceľuje ho to. Musíme vziať zodpovednosť na naše plecia za to, čo robíme. Vidím, čo dokážeme na tréningoch a to musíme preniesť aj do zápasov. Ak vydáš zo seba o niečo viac, tým bližšie si k svojmu cieľu. Navyše ak vidíš, že si spravil chybu a niekoho to zaujíma a podporí ťa, niečo to znamená.“

Ako jeden z najskúsenejších hráčov v šatni dávaš často rady mladším hráčom?
„Áno, áno, vždy veľmi rád pomôžem ostatným hráčom. Nemám s tým najmenší problém, ale takisto som len jedným z mnohých v šatni. Ak sa niekto zraní, vždy ho rád podporím, spýtam sa, ako sa má. Na druhú stranu sa mám stále čo učiť aj ja. Robin van Persie mi dával množstvo rád, keď som bol mladší a ešte stále som nedosiahol level, ktorý chcem, ale ja to dokážem.“

Dal si v tejto sezóne už 18 gólov. Ako si prekročil svoje očakávania?
„Chcel som dať 20 gólov vo všetkých súťažiach, čiže by som si mohol stanoviť ďalší cieľ! V Premier League som chcel dosiahnuť číslo medzi 15 až 20. Zatiaľ som dal 11 gólov. Asistencie sú len bonus, ale pre krídelníka sú takéto čísla, ktoré som dosiahol, určite dobré a som na tom oveľa lepšie, ako som si mohol myslieť.“

Ak sa pozrieme na zvyšok sezóny, môže byť pre teba výhodou to, že si na začiatku v mnohých zápasoch nehral? Ide záver sezóny a mohol by si byť tým pádom plný síl.
„Možno aj áno. Ale ak mám byť úprimný, najradšej by som hral v každom stretnutí, pretože futbal milujem a chcem si ho užívať. Hold by som však chcel vzdať aj lekárskemu tímu, pretože sme mali všetky monitory srdcovej frekvencie a GPS systémy, takže vieme, ako sa s čím treba vyrovnať a kde sú naše limity. Práve to teraz robia najlepšie tímy.“

Aké sú tvoje dlhodobé vyhliadky v klube? Chýba ti ešte 40 gólov do elitného klubu „stovkárov“.
„To by bol fantastický úspech, ale nejako úpenlivo som nad tým nerozmýšľal. Rád sa koncentrujem na súčasnosť, ale byť súčasťou niečoho takého by bol skvelý úspech v tak mladom veku so všetkými vrcholmi a pádmi mojej doterajšej kariéry. Celkovo sa však nejako nezameriavam na štatistiky – na rozdiel od mojich Dream Team bodov, ktoré sú hlavné.“

V januári to už bolo sedem rokov od tvojho príchodu do klubu. Mal si vtedy len 16 rokov. Aké sú tvoje spomienky na prvé týždne v klube? Kto mal na teba najväčší vplyv a kto ti najviac pomohol?
„Môj otec bol skvelý. Keď som sem prišiel po prvýkrát, bolo to skvelé v tom, že som býval spolu s ním v Enfielde, bývalom byte Edua (Edu pôsobil v Arsenale v rokoch 2001 až 2005 – pozn. red.). Ak by som sem prišiel sám, netuším, čo by sa všetko mohlo stať. Mohol by to byť úplne iný príbeh. Ale otec urobil pre mňa toho strašne veľa počas mojej kariéry. Strávil hodiny na cestách A34 a M25 cestou na tréningy v Southamptone. Obetoval toho strašne veľa, vždy stál pri mne a vždy bude za mnou. Všetko sa to na ňom prejavilo, pretože stratil množstvo kíl a teraz by obliekol v pohode aj moje veci. Keď ho potrebujem, tak je vždy na druhom konci telefónu, ale vie, že sa dokážem o seba postarať.“

Tvoja priateľka Mel bola s tebou tiež celý ten čas. Vyzeráte, že si žijete pokojným a rodinným životom. 
„Myslím si, že je vždy dobré, keď žijete v prostredí, ktoré máte radi. Som s Mel viac než sedem rokov a minulý rok sme sa zasnúbili, čiže sme náš vzťah posunuli opäť vyššie. Dúfam, že si potom založíme rodinku a budem sa môcť tešiť na všetky povinnosti. Stále mám len 24 rokov, takže mám na všetko ešte kopec času.“

Čiže môžeme počítať s tým, že si čochvíľa začneš pýtať rodičovské rady od Jacka Wilshera?
„Áno, jedného dňa určite. Jack hovoril, že sa vám zmenia priority a život nadobudne iný rozmer. Nedávno som sa rozprával s Gaelom Clichym, ku ktorému mám stále blízko. Má malú dcérku a hovorí, že je to tá najlepšia vec na svete. Je veľmi dobrý otec, čo môžem vidieť a rovnako mi povedal, že aj ja budem dobrým otcom, čo pre mňa veľa znamená. Sám uvidím, ako si s tým všetkým dokážem poradiť. Nedávno som bol na synovcovej oslave narodenín a bola tam hŕba detí. Hrali sa množstvo hier, tak som sa rozhodol, že sa k nim pripojím, aby som sa niečomu možno priučil.“

Si verejne známy od chvíle, ako si prestúpil do Arsenalu a zvlášť po tom, čo si bol nominovaný na majstrovstvá sveta v roku 2006 ako 17-ročný. Chýba ti niečo z dní, kedy nebol každý tvoj krok sledovaný?
„Keď ma nominovali do záverečnej nominácie pre majstrovstvá sveta, prišiel som do svojej rodnej dediny Compton a videl som vztýčené vlajky, na ktorých bolo napísané „Do toho, Theo“. Navyše tam bol rad ľudí, ktorí chceli môj podpis, čo bola pre mňa úplne nová skúsenosť a prekvapilo ma to. Pripúšťam, že v tom momente som si uvedomil, že môj život už nebude ako predtým. K tomu všetkému som celkovo tichý človek. Mám rád svoj život a dni počas môjho dospievania boli určite fantastické, ale odvtedy sa všetko zmenilo.“

Je teraz niečo, čo nemôžeš robiť, s čím si predtým nemal žiadne problémy?
„Nemôžem byť teraz len tak ľahostajný ako vtedy a musím sa o seba vedieť postarať. Nedávno som bol na narodeninách starého otca Mel, kde bolo tiež veľa detí a hrali sa na umelej tráve. Mel sa ma spýtala, „či by som sa k nim nechcel pripojiť, aspoň by bola zábava“. Lenže nemohol som. Aj na oslave môjho synovca hrali deti futbal, ale ostal som len v bráne. Nechcel som sa veľmi zapájať do hry, pretože tam bol dav detí a asi dvadsať z nich bežalo priamo za loptou. V takýchto situáciách musíte byť veľmi opatrný a profesionálny. Ale mám rád golf a hrám ho často. Zvykol som si zahrať tenis, ale nie som v ňom veľmi dobrý. Popravde, som strašný. Prehral som so starým otcom Mel, ktorý má už 86 rokov. To len dokazuje, aký som ľavý v tomto športe, takže ho asi nechám na pokoji.“