Bývalý kapitán Arsenalu a terajšia hviezda Barcelony Cesc Fabregas poskytol britskému denníku The Guardian exkluzívny rozhovor, v ktorom poodhalil viac zo svojho možného návratu do severného Londýna, ale aj to, ako jeho odchod pomohol Jackovi Wilsherovi či Aaronovi Ramseymu.

Prepáčte, poviete mi, ako sa môžem dostať na stanicu Cesca Fabregasa (Anglická futbalová asociácia pri oslavách 150. výročia uverejnila mapu londýnskeho metra, kde nahradila mená súčasných zástaviek bývalými trénermi, hráčmi či funkcionármi, ktorí spravili anglickému futbalu dobré meno – pozn. red.)?
„Haha, ktorá stanica to je vlastne? Crouch Hill? Neďaleko nej som býval. Pred ňou je Hampstead, Barnet a Enfield. Videl som tú mapu. Najprv som nechápal, prečo ju spravili, ale je príjemné vedieť, že ste tu niečo po sebe zanechali. Vždy som sa cítil vítaný. Keď som odchádzal, dostal som veľa pekných správ od fanúšikov, medzi ktorými prevažovali tí z Arsenalu a mal som pocit, že porozumeli dôvodom môjho odchodu. Proste žiadna nevraživosť, nič. Pochopili, že za osem rokov som dal do toho všetko a že som sa dostal do fázy, kedy som vedel, že nemám už zo seba čo vydať. Odišiel som aj z rodinných dôvodov. Chcel som ísť domov, byť s rodinou, hrať v mojom rodnom klube. Bolo dôležité, aby som sa rozlúčil na úrovni a dôstojne.“

Vrátiť sa späť bola jasná a v podstate ľahká voľba. V nedeľu ubehne desať rokov od vášho debutu v drese Arsenalu. Mali ste len 16 rokov, muselo to byť ťažké.
„V skutočnosti bolo ťažšie sa vrátiť do Barcelony ako 24-ročný. Oveľa ťažšie. Ľudia hovorili, že som si vybral tú najľahšiu možnosť, že budem hrať s Messim, vyhrávať a tak... Musel som pracovať dvakrát tvrdšie, aby som si vybojoval miesto v zostave. Vždy som bol nezávislý, nemal som strach z výziev a nemal som čo stratiť, keď som v šestnástich odišiel do Londýna. Hral som v barcelonskej akadémii, v Juvenile B. Aj napriek tomu, že ma Barca ocenila, Piquého a Messiho posunuli do Juvenilu A, zatiaľ čo ja som ostal v „béčku“. Arsenal mi ponúkol šancu trénovať s prvým tímom, naučiť sa nový jazyk, zažiť inú kultúru a iný futbal. A tak som prikývol, šiel som tam odhodlaný užiť si to. Bolo to viac vzrušujúce ako desivé. Arsenal je fascinujúci klub, ktorý vám dá všetko a pôsobí ako jedna veľká rodina. Podpora fanúšikov je takisto skvelá. Lepšie miesto som si jednoducho vybrať nemohol.“

Chceli by ste sa vrátiť?
„Arsenal je v mojom srdci a vždy bude. Neviem, či dostanem príležitosť sa jedného dňa vrátiť ako hráč alebo ako tréner či funkcionár po skončení kariéry. Je to klub, v ktorom budem mať dvere vždy otvorené. Klub je ako rodina, takže verím, že ak by som aj nedostal šancu ako hráč, mohol by som sa uplatniť v inej sfére. Arsenal pomáha nádejným trénerom. Sám Dennis Bergkamp tu bol niekoľkokrát, keď si robil trénerskú licenciu. Takže v tomto smere by som nejakú šancu mohol dostať.“

Naučili ste sa v Arsenale ako hráč veci, ktoré by ste sa v Barcelone nikdy nenaučili?
„Ťažko povedať. Ale keď sa na to pozriete, mal som 16 a trénoval som s hráčmi ako Henry, Bergkamp, Pires či Vieira. O rok na to som už hral 50 zápasov za sezónu, ako 18-ročný som hral finále Ligy majstrov. O tri roky neskôr finále majstrovstiev Európy, o ďalšie dva roky finále majstrovstiev sveta. Vyletel som hore vo všetkom. Ak by som ostal v Barcelone, trvalo by mi to dlhšie. Stal som sa kompletnejším hráčom po každej stránke. Debutoval som ako 16-ročný a o dva roky nato predali Vieiru, čiže ma mohli zaradiť do zostavy. Povedali mi to do očí, dostal som na plecia veľkú zodpovednosť. Ako 21-ročný som stal kapitánom. Je to veľmi veľa vecí, ktoré môjmu pôsobeniu v Arsenale dodali punc špeciálnosti.“

Vyhovoval vám štýl hry?
„Čo sa týka štýlu, Arsenal má asi najbližšie k Barcelone. Veľa prihrávok, dotykov s loptou. Barcelona je jedinečná a po mojom návrate som sa musel znova naučiť niektoré pojmy. V Arsenale sme však v posledných sezónach hrali najatraktívnejší futbal v Anglicku a bavili sme fanúšikov. Ľudia si to užívali, z čoho som mal radosť. Ľudia si povedia, že sme nič nevyhrali, ale opäť si zaplatia za to, aby nás mohli vidieť hrať. Že to bolo proste „wow“. Je kopa tímov, ktoré dokázali vyhrať viac trofejí, ale ľudia si povedali: „Dobre, majú trofej, ale to je tak všetko.“ Navždy to bude tŕňom v mojom oku, pretože som chcel odísť s titulom.“

Prečo Arsenal nič nevyhral?
„To je ťažké... to je ťažké... to je ťažké... (dlhá pauza) Neviem. Bolo v tom veľa vecí. Vždy nám do toho niečo vošlo – Eduardova zlomená noha, čo zanechalo stopu na každom z nás a odvtedy sme len v tabuľke klesali. Súperili sme s Manchestrom United až do konca, ale potom sme už boli na nich prikrátki. Vždy sme sa držali pri vrchole, ale vždy nás niečo zrážalo do kolien. Bojujete o titul a zrazu sa vám niekto vážne zraní, alebo sa stane to a to, či dočítate sa o tom, že niekto chce z klubu odísť. Skutočne neviem.“

Bol v tom nejaký psychický blok?
„Na konci už áno. Eduardo sa vážne zranil a potom sme prehrali vo finále Carling Cupu s Birminghamom, ktorý na konci sezóny vypadol z ligy. Ešte k tomu všetkému spôsob, akým sme prehrali... Skúste si to predstaviť! Je ťažké sa z toho dostať, zvlášť keď ste mladý. Manažér dal mladým hráčom dostatok slobody, vďaka čomu sú takí dobrí, hrajú dobre a nie sú na nich kladené obrovské nároky. Ale keď sa stane niečo takéto, je to veľmi ťažké.“

Mal by tým pádom manažér požadovať od hráčov väčšiu zodpovednosť? Mal by Arséne Wenger do toho viac zasahovať?
„Nie, nie je to o tom. Lenže keď sú všetci takí mladí, je náročné niekoho nájsť, kto by sa postavil a zavelil: „Poďme na to!“ Takisto by sa dalo nad tým uvažovať v tom smere, že sme boli mladí a keď nám raz niečo nevyšlo, povedali sme si, že budeme mať ďalšiu šancu, pretože sme stále mladí a všetko máme pred sebou. Na podporu fanúšikov sme sa mohli spoľahnúť stále, čo bolo skvelé, ale chýbalo mi presne toto. Pretože ak som hral zle, chcel som to počuť. Nikto nechce byť vypískaný, ale takýto tlak mi chýbal. Často sme mávali tímové stretnutia, ktoré nám pomáhali, robili sme užitočné veci, ale stále nám chýbali skúsenosti. Kvôli tomu sme trpeli. Teraz to však vyzerá lepšie, pretože do tímu pribudli hráči s kopou skúseností, ako Arteta, Podolski či Mertesacker.“

Môže teraz prísť čas Arsenalu?
„Dúfam. Začali dobre. Káder vyzerá dobre, tak uvidíme, ako dlho to bude trvať. V Premier League môžete podávať fantastické výkony, no potom prehráte dva zápasy a už to ide s vami z kopca ani neviete ako. O veľa veciach sa rozhoduje počas Vianoc. Mužstvo, ktoré sa so všetkým najlepšie vysporiada, odolá všetkým nástrahám, môže veľmi ľahko vyhrať titul."

Môže byť Mathieu Flamini dôležitým jazýčkom na váhach?
„Áno, som o tom presvedčený. Arsenal má hráčov, ktorí hrajú dobre, ktorých pohyb je skvelý a ktorí hrajú odlišným štýlom ako AC Miláno, čo Mathieu jasne dokazuje. Rozumie role centrálneho záložníka a za zápas nabehá aj 13 kilometrov, čo je priam neuveriteľné. Som rád, že je späť.“

Čo hovoríte na prestup Mesuta Özila?
„Fantastické. Ak máte šancu získať Özila, nemôžete ju prepásť. Zapadá do Arsenalu perfektne. Nezáleží, či už máte sedem alebo osem podobných hráčov, pretože všetci si budú navzájom rozumieť perfektne. Wilshere, Ramsey, Cazorla, Rosický... Všetci hrajú podobne. Jediný, kto je trošku odlišný, je Theo Walcott, ale to je pochopiteľné, pretože po toľkých prihrávkach potrebujete niekoho, kto sa dostane za chrbát súpera. Taký hráč dodáva vašim útokom hĺbku, ťahá ich a hľadá si priestor. Potrebujete Walcotta alebo van Persieho, ktorého pohyb je neskutočný.“

Bolí vás, keď vidíte Robina van Persieho v drese Manchestru United?
„Nepovedal by som, že ma to bolí...“

Ale tiež si myslíte, že Arsenal s ním mohol byť nesmierne silný?
„Vždy mal smolu na zranenia. Mám pocit, že som po jeho boku nemohol odohrať ani jednu kompletnú sezónu. Keď som odchádzal, zažil fantastický ročník, nastrieľal 30 alebo 35 gólov. Vždy keď je hráč ako on v poriadku, mužstvu veľmi pomôže.“

Môže byť podľa vás aj Özil takýmto vychýreným strelcom?
„Myslím si, že Mesut si svoju hru doslova užíva. Je to muž, ktorý vo finálnej tretine ihriska dokáže urobiť potrebný rozdiel. Jeho finálna prihrávka je geniálna. Keď dostane priestor, proste vás „zabije.“ V Premier League tento priestor mať bude, a preto si myslím, že bude aj častejšie skórovať. Niet lepšieho hráča na jeho pozícii. V Anglicku vás súper prenasleduje a keď pred vami hráč ustupuje, je jednoduchšie prostredníctvom jedného alebo dvoch rýchlych dotykov dostať sa do priestoru za jeho chrbtom. Z takticko-defenzívneho hľadiska je to v Španielsku prešpekulovanejšie než v Anglicku. Tu je ťažšie strieľať súperom góly ako v Premier League.“

Napriek tomu je podľa viacerých ukazovateľov Premier League náročnejšia než La Liga.
„Je to zložité. Je totiž oveľa ťažšie vyhrať v Anglicku titul, ale čo sa týka individuálnych výkonov, pre jednotlivca je omnoho jednoduchšie zažiariť v Premier League ako v La Lige. Vždy som bol toho názoru, že anglický futbal sa sleduje najlepšie, pretože tu padá mnoho gólov, vytvára sa neúrekom príležitostí a je tam viac vzrušenia. Teraz však už chápem, prečo je v Anglicku viac gólov a viac príležitostí – je to tam viac bláznivé, niekedy až mimo kontroly, každý chce útočiť a hrnie sa vpred.“

Prečo si myslíte, že tomu tak je?
„Divácka kulisa zohráva svoju rolu. Dav neustále kričí a poháňa vpred. Krajní obrancovia sa vysunú vysoko a priaznivci ich poháňajú čoraz hlučnejšie. V Anglicku máte niekedy pocit, že nemáte čas na premýšľanie, ale to je skôr otázka mentality. Ide tu predovšetkým o vašu vlastnú útočnú intuíciu a atmosféru na štadióne. Na jednej strane vás to motivuje, na strane druhej môžete ľahko stratiť sebakontrolu. V Španielsku mužstvo oveľa viac pracuje na svojom tvare a rozostavení. Je to tu viac o taktike a o postavení. Keď sledujem anglické zápasy – nechcem vynechať ani jedno stretnutie Arsenalu, doslova si ich užívam. Niet totiž krajšieho predstavenia. Anglický futbal má svoje kúzlo.“

Takže chcete povedať, že v Anglicku to bolo pre vás ľahšie?
„Nepovedal by som. Ale keď je reč o futbalistovi ako Mesut Özil, je to otázka priestoru. Španielsky typ hráča ako je David Silva alebo kľudne aj Mesut Özil, ak dostane dve sekundy času na rozmýšľanie, vymyslí úchvatnú prihrávku, pretože bude mať priestor. Keď vidíte hráča ako Silva v Anglicku, poviete si: „Ó Bože, ten je ale dobrý!“ Sekunda času, kus priestoru a vynikajúca prihrávka je na svete. V Španielsku čelíte Máriovi Suárezovi alebo Gabimu (obaja hrajú za Atlético Madrid – pozn. red.) a doslova vás to bolí. V La Lige sa viac pracuje na zredukovaní priestoru na úplné minimum. Premier League je rýchlejšia, ale ak ste dobrý hráč, priestor si tam nájsť dokážete.“

Xabi Alonso pre Guardian prezradil, že odzbrojovanie súpera sklzom nie je nevyhnutná vlastnosť pre futbalistu, naopak podľa Jacka Wilshera je to fundamentálny prvok v anglickej hre, ktorou musí disponovať každý. Čo si o tom myslíte?
„Viem sa stotožniť s oboma názormi. Nemyslím, že by Xabi odsudzoval sklzy, ale považuje to za poslednú možnosť či východisko. V Španielsku sa väčšina prikláňa k jeho názoru. Obrancovia tu nejdú k zemi tak rýchlo a snažia sa zostať na nohách čo najdlhšie. Čo sa týka Jacka, myslím, že hovoril predovšetkým o tom, ako Angličania milujú sledovať obrancov, ktorí vletia útočníkovi pod nohy a oberú ho čisto o loptu. Doslova sa v tom vyžívajú! Keď to urobíte, fanúšikovia burácajú. Máme tu však hráča, ktorý hral v oboch ligách a v týchto veciach je lepší než ktokoľvek iný - Javier Mascherano. Vždy sa vrhá pod nohy a zakaždým vyjde zo súboja s loptou na kopačkách. On to používa veľmi často a určite nie ako posledné východisko. Je neuveriteľný a veľmi šikovný, presne vie, kedy má ísť do sklzu a kedy zase nie. Je to chlapík, ktorý dobre vie, ako treba hrať futbal.“

Akí dobrí môžu byť Aaron Ramsey a Jack Wilshere?
„Takí dobrí, ako len budú chcieť. Majú kvality, vynikajúco pracujú s loptou a disponujú vynikajúcimi fyzickými atribútmi. Ramseyho výdrž je obdivuhodná. Jack nie je úplne najtypickejší anglický futbalista. Nie je ako Steven Gerrard alebo Frank Lampard, má radšej krátke prihrávky. Ramsey je jedným z tých, na ktorých sa pozriete a pomyslíte si, že vyslovene nedominuje v žiadnej jednej konkrétnej veci, ale vo všetkom je naozaj veľmi, veľmi dobrý. Má vynikajúci dotyk s loptou, dobrý pohyb a teraz navyše často strieľa góly a prihráva na ne. Ako tímový hráč je doslova divou šelmou. V tejto chvíli si evidentne verí.“

Vidíte v ňom tak trochu seba samého?
„Niekedy sa vraciam v myšlienkach späť do minulosti a premýšľam o tom, aké to bolo byť kapitánom, o obrovskej zodpovednosti, ktorú som mal a zaujímalo by ma, ako ma vnímal niekto ako Ramsey. Keď sledujem, ako teraz Aaron hrá, pôsobí tak uvoľnene a mám pocit, akoby som mu vtedy bránil pri vzostupe. Je možné, že som bol pre neho prekážkou. Niekedy potrebujete, aby vám niekto pri futbalovom napredovaní ustúpil z cesty a potom zakričíte: „Teraz som tu ja!“ Ramseyho spomínam len ako príklad. Navyše mal ako chlapec problémy so zraneniami a všetko toto sa dá povedať aj o Jackovi Wilsherovi. Je veľmi dôležité zbaviť sa psychického bloku. Dovolím si tvrdiť, že oboch čaká svetlá budúcnosť.“

Výkony Manchestru United neoslňujú, je to pre Arsenal jedinečná príležitosť na zisk titulu?
„Haha! V spojitosti s Manchestrom sa vždy hovorilo o poklese... s blížiacim sa koncom sezóny však tieto reči vždy vymizli, vždy skončili na vrchole. Nedá sa tomu veriť. Pred desiatimi rokmi som prišiel do Anglicka a ľudia celých tých desať rokov na moje prekvapenie neustále opakovali: „Pozrite, tento rok Manchester asi padne.“ Nikdy sa to však nestalo. Presvedčil som sa o tom už veľmi dávno a keď mi dnes niekto povie, že United tento rok nebude taký silný, odpoviem len: „Nie, nie, nie! Manchester bude určite vysoko.“